Ivan Štulajter vo svojich dvoch komentároch o pomoci Slovalcu, ktorá umožní vo fabrike obnoviť výrobu, poskladal jednoduchý príbeh: Štát rozdá stovky miliónov bohatým akcionárom hlinikárne, tá dostane lacnú elektrinu a celý účet zaplatia občania. Je tu len jeden háčik: nie je to pravda. Komentár, samozrejme, nemusí byť neutrálny. Autor má právo na vlastný názor, iróniu aj politické hodnotenie. Nemá však vydávať nepodložené domnienky za skutočnosť a potom na nich stavať celú svoju argumentáciu. Pozrime sa preto na päť najzásadnejších tvrdení, pri ktorých si autor fakty buď neoveril, alebo ich prispôsobil pointám svojho textu.
-
Kde autor našiel zvýhodnenú elektrinu?
Ivan Štulajter opakovane píše o „10-ročnom zvýhodnenom nákupe elektriny z vodnej elektrárne v Gabčíkove“. Znie to dramaticky. Akurát sa zabudol podeliť o dôkaz, na základe ktorého dospel k záveru, že elektrina je zvýhodnená.
Zmluva bola uzatvorená za trhových podmienok. Cena sa počas desaťročného obdobia odvíja od burzových cien elektriny. Nejde teda o špeciálny cenník vytvorený pre Slovalco ani o elektrinu predávanú za zvýhodnenú sumu.
Vodohospodárska výstavba by navyše Slovalcu ani nemohla svojvoľne predávať elektrinu pod trhovou cenou. Selektívne zvýhodnenie súkromnej spoločnosti by predstavovalo nepovolenú štátnu pomoc a takáto zmluva by nemohla obstáť pred Európskou komisiou.
Autor však najskôr vyhlási, že cena je zvýhodnená, a následne z tohto vlastného tvrdenia vyvodzuje, o koľko štát príde. Je to pohodlný spôsob argumentácie: najskôr si vytvoriť pseudofakt a potom sa nad ním pohoršiť.
Tvrdenie o zvýhodnenej elektrine nie je podložené ničím. Ani častým opakovaním sa ním nestane.
-
Rozprávka o lacnej elektrine, pre ktorú sa zatvorila fabrika
Druhým pilierom autorovho príbehu je tvrdenie, že Slovalco nakúpilo lacnú elektrinu, po vypuknutí energetickej krízy ju so ziskom predalo a fabriku odstavilo práve preto, aby na elektrine zarobilo.
Opäť to znie pútavo. Chýba však podstatný kontext.
Slovalco malo dlhodobý kontrakt na elektrinu do konca roka 2021. Už od roku 2019 sa pokúšalo dosiahnuť také podmienky kompenzácie nepriamych nákladov emisných povoleniek, aby mohlo uzatvoriť nový dlhodobý kontrakt aj na ďalšie obdobie. Bez nich totiž výroba hliníka na Slovensku strácala ekonomický zmysel. Vlády však potreby energeticky náročného priemyslu roky ignorovali čím dostávali hlinikáreň do existenčnej neistoty.
Pre rok 2022 si preto Slovalco nakúpilo elektrinu iba na jeden rok. Chcelo získať čas na dohodu o podmienkach, ktoré by umožnili pokračovať vo výrobe aj po roku 2022.
Elektrinu nakúpilo na burze. Teda za cenu, ktorú vytvoril trh. Označovať ju spätne za „lacnú“ iba preto, že o niekoľko mesiacov ceny extrémne vzrástli, je podobné, ako obviniť človeka, že kúpil „lacný“ byt, pretože jeho cena o rok neskôr stúpla.
Od 1. januára 2023 už Slovalco nemalo zazmluvnenú elektrinu. Výrobu by preto muselo zastaviť bez ohľadu na to, či by počas roka 2022 všetku nakúpenú elektrinu predalo alebo spotrebovalo.
Keď ceny elektriny v roku 2022 prudko vzrástli, Slovalco stálo pred jednoduchým rozhodnutím: spotrebovať zostávajúcu elektrinu počas posledných mesiacov výroby, ktorá sa mala aj tak skončiť, alebo výrobu ukončiť približne o štyri mesiace skôr a nespotrebovanú elektrinu predať.
Vedenie firmy sa zachovalo tak, ako sa má správať každý zodpovedný hospodár. Vybralo si ekonomicky racionálnu možnosť.
Slovalco vďaka tomu vytvorilo zisk presahujúci 200 miliónov eur. Autor pri tejto sume ochotne používa slová o „namastených vreckách“. Už menej sa mu do príbehu hodí, že približne 65 miliónov eur z tejto sumy dostal štát na dani.
Ak by Slovalco elektrinu nepredalo, štát by týchto 65 miliónov eur nedostal a výroba by skončila tak či onak – len o pár mesiacov neskôr.
Ďalších približne desať miliónov eur spoločnosť vyplatila zamestnancom vo forme nadštandardného odstupného. Približne 130 miliónov eur zostalo ako rezerva umožňujúca zachovať fabriku funkčnú aj v období útlmu a financovať obnovenie výroby. Slovalco sa pritom v dohode so štátom zaviazalo investovať do reštartu minimálne 100 miliónov eur.
Jednoduchá pointa teda znie presne opačne než tá autorova: Slovalco nezatvorilo fabriku preto, aby predalo elektrinu. Predalo elektrinu, pretože už bolo zrejmé, že bude musieť výrobu zastaviť. Dôvodom bola nielen drahá elektrina, ale aj fakt, že Slovalco dopláca na to, že vyrába ekologicky a nešpiní vzduch.
Práve vďaka rozhodnutiu ukončiť výrobu skôr a zbytky elektriny predať, má dnes peniaze na jej opätovné spustenie.
-
Environmentálny fond nie je pokladnička bez pravidiel
Autor tvrdí, že kompenzáciami pre energeticky náročný priemysel sa znížia peniaze na programy ochrany životného prostredia. Čitateľ môže nadobudnúť dojem, že niekto siahol na peniaze určené na čistenie riek, zatepľovanie škôl či ochranu prírody a poslal ich akcionárom Slovalca.
Takto systém nefunguje.
Európska legislatíva presne definuje účely, na ktoré možno použiť príjmy z predaja emisných povoleniek. Kompenzácia nepriamych nákladov emisií CO₂ pre energeticky náročné podniky je jedným z týchto výslovne povolených účelov.
Nejde teda o účtovnícky trik ani o presmerovanie peňazí na niečo, s čím európske pravidlá nepočítajú. Naopak, ide o nástroj, ktorý Európska komisia sama podporuje.
Slovensko pritom tieto príjmy dlhodobo nevedelo dostatočne využívať. Výsledkom sú takmer dve miliardy eur naakumulovaných prostriedkov na účtoch envirofondu. Predstava, že každé euro použité na kompenzácie automaticky zruší konkrétny ekologický projekt, je preto jednoducho nepravdivá.
Kompenzácie majú navyše aj environmentálnu logiku. Ak vysoké ceny elektriny vytlačia energeticky náročnú (no zároveň ekologickú) výrobu z Európy, globálne emisie nezmiznú. Práve naopak. Výroba sa iba presunie do Ruska, Číny alebo iných tretích krajín a hotové výrobky sa následne dovezú späť do Európy.
Pri výrobe hliníka v Rusku alebo Číne môže byť emisná stopa na tonu približne štvornásobne vyššia než v Slovalcu. Zatvoriť nízkoemisnú európsku fabriku a nahradiť jej produkciu dovozom z uhlíkových ekonomík teda nie je ekologická politika. Je to iba import emisií spojený s dovozom výrobkov.
Schému kompenzácií posudzuje Európska komisia. Nejde o špeciálny dar pre Slovalco, ale o schému pre celý energeticky náročný priemysel – týka sa to viac ako desiatky fabrík na Slovensku. Rovnaký princíp využívajú aj ďalšie členské štáty.
Autor môže s európskymi pravidlami nesúhlasiť. Nemal by však predstierať, že tieto pravidlá neexistujú.
-
Ako vypočítať výpadok a zabudnúť na príjem
Pri individuálnych tarifách používa autor pozoruhodnú matematickú metódu. Spočíta, o koľko menej Slovalco zaplatí oproti štandardnej sadzbe, no už sa nezaoberá tým, koľko začne po reštarte platiť v porovnaní so súčasnosťou.
Dodatočné zníženie prenosových poplatkov predstavuje približne jedno euro za megawatthodinu. Pre Slovalco ide zhruba o jeden milión eur ročne. Podobnú úpravu môže využiť päť až šesť najväčších odberateľov elektriny, ktorí spolu zaplatia približne o šesť miliónov eur menej.
Tým by sa výpočet mohol skončiť. Samozrejme, iba ak by Slovalco vyrábalo aj bez tejto úpravy.
Lenže nevyrábalo by.
Po obnovení výroby zaplatí Slovalco na prenosových poplatkoch približne šesť miliónov eur ročne. Ak výrobu nereštartuje, zaplatí nulu.
Ak teda štát poskytne zľavu približne jeden milión eur a vďaka reštartu získa na poplatkoch približne šesť miliónov eur, nie je celkom jasné, prečo autor automaticky hovorí iba o výpadku. Možno preto, že príjem sa do vopred pripravenej pointy nehodí.
Presný výsledok bude závisieť od skutočnej spotreby a konkrétneho nastavenia taríf. Je však celkom možné, že zavedenie individuálnej tarify bude rozpočtovo neutrálne alebo dokonca pozitívne.
Kým neexistuje úplný výpočet, tvrdiť, že náklady určite zaplatia ostatní odberatelia, nie je analýza. Je to špekulácia.
-
Hliník zrejme nie je dostatočne „znalostný“
Názov jedného z komentárov oznamuje rozlúčku so znalostnou ekonomikou a príchod Penty. Autor tým vytvára dojem, že podpora modernej priemyselnej výroby je automaticky v rozpore s inováciami, vedomosťami a hospodárstvom s vyššou pridanou hodnotou.
Nie je.
Slovalco pred odstavením prevádzky nevyrábalo iba základnú komoditu bez ďalšieho spracovania. Vyrábalo výlučne takzvané prémiové produkty – špecifické zliatiny podľa presných technických špecifikácií zákazníkov.
Takáto výroba si vyžaduje technologické know-how, skúsených odborníkov, presné riadenie procesov, kontrolu kvality a schopnosť opakovane dosahovať požadované vlastnosti materiálu. Nie je jasné, na základe akej ekonomickej poučky je takáto výroba menej „znalostná“ než napríklad prevádzka dátového centra. Možno preto, že pri dátovom centre vidíme servery a pri hlinikárni pece. To však nie je ekonomická analýza, ale vizuálny dojem.
Moderný priemysel nie je protikladom znalostnej ekonomiky. Je jedným z miest, kde sa výskum, automatizácia, technické vzdelanie a kvalifikovaná práca menia na výrobky s vysokou pridanou hodnotou. Predstava, že vyspelá krajina môže mať buď priemysel, alebo znalostnú ekonomiku, ale nie oboje, by bola úsmevná, keby sa podľa nej v Európe nerobili reálne hospodárske rozhodnutia.
Sto miliónov od občanov? Presne naopak
Najzávažnejšie zo všetkých autorových tvrdení je, že občania sa Slovalcu skladajú na sto miliónov eur.
Neskladajú.
Minimálne sto miliónov eur má na reštart výroby vynaložiť samotné Slovalco z vlastných zdrojov. Štát mu na reštart neprispieva nič. Kompenzácie nepriamych nákladov nie sú financované z daní občanov, ale z príjmov z predaja emisných povoleniek. Európske pravidlá umožňujú použiť tieto zdroje práve na kompenzácie energeticky náročného priemyslu.
Možno diskutovať o výške podpory, nastavení podmienok a kontrole záväzkov. Taká diskusia je legitímna a potrebná.
Nemala by však vychádzať z rozprávky o lacnej elektrine, z imaginárnej stámiliónovej dotácie ani z účtovníctva, v ktorom sa započítavajú iba zľavy, ale už nie nové príjmy.
Ivan Štulajter má právo myslieť si, že Slovensko nepotrebuje výrobu hliníka a môže ho dovážať z Číny zaťažený násobne vyššími emisiami. Má právo nesúhlasiť s podporou energeticky náročného priemyslu a myslieť si, že výrobu u nás vlastne nepotrebujeme, lebo je „málo znalostná“. Má právo kritizovať vládu, Pentu aj akcionárov Slovalca.
Nemá však právo prekrúcať fakty tak, aby mu vyšla vopred pripravená pointa.